Červené šaty a strach

Svet patrí tým, ktorý sa z neho nepo*erú

Tento krásny výrok s hlbokou myšlienkou som nevymyslela ja, ale Charles Bukowski. Čítala som ho práve počas dňa, kedy som po dlhej dobe mala strach vystúpiť pred ľuďmi na iste akcii a byť stredobod pozornosti. Počas prechádzky v prírode s mojimi psíkmi ma daný výrok prinútil v tichosti sa zamyslieť nad strachom. Čo je strach a odkiaľ pramení?

Áno, aj vy určite mávate z niečoho strach. Teda mali by ste mať. Prečo? Pretože ste len človek. Všetci sa predsa niekedy bojíme – ako malá som sa bála strašidla pod posteľou alebo kožkára či čerta na Mikuláša. Keď som však vyrástla a rodina či spoločnosť ma vyformovali, strach zrazu začal mať iné kontúry.

Strach z neúspechu, že nenaplním svoj potenciál, že urobím zlé rozhodnutie, že si nenájdem prácu, že niečo nezvládnem, že budem terčom výsmechu…

Kdesi na internete som pred pár dňami videla obrázkový vtip, na ktorom bol pod mikroskopom zväčšený otrasne vyzerajúci živočích. Vraj nikdy nie sme sami, pretože v našej pleti žije počas celého nášho života ten daný odpudzujúci živočích či baktéria. No a presne tak je to aj so strachom! Je pri nás nonstop, ale s tým rozdielom, že neparazituje v našej pleti, ale sedí nám na pleci a šušká do ucha, čo máme robiť. Mali by sme ho však počúvať? Určite nie.

Keď som sa počas jesennej slnečnej prechádzky zamyslela nad strachom, prišla som na zaujímavú myšlienku. Strach  v nás nie je zakorenený od narodenia, ale je nám vštepovaný rodinou, kamarátmi či inými autoritami, spoločnosťou či médiami. Deti sa boja strašidiel pod posteľou, pretože im to narozprávali rodičia alebo to videli v rozprávke. Od rodičov určite každý počul slová: „Ach jaj! Len si daj pozor, nech ťa nikto neokradne, lebo svet je nebezpečný, ľudia sú zlí. Radšej nikam nechoď, neurob chybu!“ Toto veru nie je náš strach, ale ich strach, ktorý nám postupne vštepujú, z generácie na generáciu, a tak sa prirodzene prenesie aj na nás.

Bojíme sa pohovoru, pretože sme videli svojich kamarátov, ako sa boja tiež a zároveň 150 filmov, kde sa hlavná predstaviteľka celá vystresovaná triasla pred dverami kancelárie, v ktorých mala pohovor. Bojíme sa neúspechu, pretože dennodenne si v bulvári môžeme o neúspechu iných prečítať výsmešné články a na Instagrame zase vidieť fotky ľudí, ktorí pôsobia, že žiadny neúspech nikdy nezažili. A takto by som mohla pokračovať donekonečna.

Strach máme aj vtedy, keď rozmýšľame „mimo misu“ a chystáme sa urobiť niečo, na čo by sa iní neodvážili, pretože z toho majú strach  a je to mimo zaužívaných spoločenských konvencií, ktoré sú všeobecne považované za vhodné a dobré. Práve ten im však zväzuje ruky.

Samozrejme, aj ja mávam strach. Je predsa znakom toho, že ide o niečo veľké, na čom nám veľmi záleží a môže to niečo zmeniť. Aj v takomto prípade strach sedí na vašom pleci ako nejaký hrôzostrašný papagáj a v tichosti nám radí, čo robiť nemáme. Nikdy, ale nikdy však nedovoľte, aby vám strach zviazal ruky a nedovolil niečo urobiť.

Ak chce človek napredovať, musí vystúpiť z komfortnej zóny vždy, keď sa mu takáto možnosť ponúka. Strach je v takomto prípade úplne samozrejmý. Musím sa vám priznať, že nie som veľkým fanúšikom státia a rozprávania pred väčšou skupinou ľudí a mám z toho strach. Prečo? Pretože mi ho vštepila spoločnosť, tak ako som napísala vyššie. Naučila som sa však, že strachu nedovolím, aby mi zviazal ruky a nedovolil niečo vykonať. Mám s ním len akúsi dohodu, aby mi spolu s jeho bratom stresom pomohli neleniť a pripraviť sa na danú udalosť čo najlepšie.

Červené šaty

Ako módna blogerka s profesionálnou deformáciou som sa na strach pozrela aj z hľadiska módy a obliekania. Strach kúpiť si niečo a obliecť si to mávame občas každý. Ja som ho po dlhej dobe mala pri oblečení outfitu na týchto fotkách. Bála som sa obliecť si výrazné tieto červené elegantné šaty a k tomu ešte výraznejšie červené čižmy nad koleno. Prečo? Pretože v spoločnosti je zaužívané neobliekať sa až takto výrazne. Pretože to sa podľa zaužívaných konvencií na bežný deň proste nehodí. Pretože podľa spoločnosti vyzerám v takejto kombinácii ako Mikulášova pomocníčka alebo červená karkulka. A k tomu len sveter a nič iné? V novembri, kedy je treba chodiť v zimnej bunde bez ohľadu na to, že počas obeda bolo vonku 18 stupňov a všade som sa pohybovala autom. V tomto prípade strach naozaj nepramenil z mojej blonďavej hlavy, ale z toho, že mi ho vštepila spoločnosť a v nej zaužívané zvyky a konvencie.

Pretože svet patrí tým, ktorý sa z neho nepo*erú.

Mimochodom, aj vy ste sa zaľúbili do toho mentolového svetra a červených šiat, tak ako ja? Sú z eshopu JOIE.sk, ktorý predáva kvalitné kúsky vyrobené len v Európe, podliehajúce všetkým prísnym normám. Tie červené šaty boli veru láska na prvý pohľad! Sú totiž kvalitné, ich strih vám vyčaruje krásne krivky a majú dokonca aj vrecká! Existuje na svete ešte nejaká žena, ktorá zdieľa moju úchylku na vrecká na šatách a sukniach?

ČO MÁM NA SEBE?

Červené šaty – JOIE.sk,

mentolový sveter – JOIE.sk,

opasok a klobúk – second hand,

čižmy a kabelka – staré.

Tento článok vznikol v spolupráci s JOIE.sk.