Keď rozpráva starká: spomienky, tradície, folklór a kroje…

Som nesmierne rada, že sa postupne my Slováci začíname znova čoraz viac vracať k tradíciám, folklóru a nádherným krojom, ktoré by nám každý mohol závidieť. Je skvelé, že začali vznikať napríklad rôzne televízne relácie s touto tematikou a dokonca v súčasnosti nájdete už aj šikovných slovenských návrhárov, ktorí do svojej tvorby zahŕňajú prvky folklóru. Rozhodla som sa vám teda priniesť spomienky mojej starkej, aby som spolu s ňou vzdala hold našim tradíciám, folklóru, prekrásnym krojom a uchovala ich v písanej a fotografickej podobe.

 

Starká, aké sú tvoje najsilnejšie spomienky na obdobie, keď si nosila kroj?

Pravdaže, už som na veľa vecí aj zabudla, no s krojom sa mi dodnes spája hrdosť. Keď som mala na sebe sviatočný kroj, ktorý sa nosil len v nedeľu a na špeciálne udalosti, cítila som sa výnimočne a sama sebe som sa veľmi páčila. V tej dobe boli vlastne len dva druhy kroja: prvý, ten bol určený na každodenné nosenie. Bol veľmi jednoduchý, bez výšiviek len s malými ozdôbkami a niektoré jeho časti sme ani nenosili, aby sme sa cítili čo najpohodlnejšie počas práci na poli. Druhý kroj bol sviatočný – ten mal na sebe veľa výšiviek, ornamentov, trblietok a ozdôb.

Dnes si oblečenie pohodlne kúpime v obchode. Ako to bolo kedysi?

Mala som to šťastie, že moja milovaná starká bola veľmi šikovná a vedela nielen šiť, ale aj nádherne vyšívať. Všetko sa vtedy robilo doma – od tkania látky po vyšívanie a zdobenie. Plátno sa tkalo ručne z konope alebo ľanu a kvalita bola úplne odlišná ako dnes. Výroba takej jednej pánskej košele trvala niekoľko dní. Pralo sa len ručne vo vode v potoku. Ako malá som dokonca chodila starkine výtvory predávať do susednej dediny, a tak sme si zarobili nejaké peniažky navyše.

Kroj z našej oblasti (okolie Zvolena) je typický nádhernými výšivkami a zdobeniami. Kde ste brali inšpiráciu? Neexistovala predsa televízia, ani internet alebo módne časopisy.

Inšpiráciu sme brali len vo svojej hlave a vyšívali sme len to, čo sme si sami vymysleli. Pravdaže, občas sa naskytli aj vtipné a úsmevné momenty, na ktoré so smiechom spomíname dodnes. Napríklad ako sa susedka vyškriabala na strom pri našom dome a zvedavá pozerala cez okno ku nám domov, aby odkukala našu výšivku.

Spomínaš si na nejaké rozdiely v kroji chudobného a bohatého človeka? Mali bohatí ľudia krajšie kroje?

Rozdiely takmer vôbec neboli. Každý – či chudobný či bohatý – sa snažil mať čo najkrajší, najfarebnejší a najkvalitnejší kroj. Mám pocit, že ľudia v tej dobe ani nepoznali závisť. Dnes si jedna žena druhej závidia kabelku či šaty. Ja si nepamätám, že by sme si v mojej mladosti závideli, že jedna má taký prusľak a druhá onaké oplecko. Ľudia boli úprimní a spoločenskí. Vždy v nedeľu sa ľudia stretávali, rozprávali a trávili spoločné chvíle. Dnes sa ľudia skrývajú a ledva sa na ulici pozdravia.

 

Pri pohľade na kroj mi ešte ako malému dievčaťu vždy napadlo, ako ste v tých sukniach prežili zimu a sneh? Nebolo vám chladno?

Nosili sme biele pančuchy, štrupandle alebo štrinfle a na vrchu takú kabanicu. Zima mi síce trochu bola, no čo som mala robiť. Musela som zájsť niekoľko kilometrov denne na vlak do školy. V lete to bolo trochu ľahšie, pretože oblečenie z ľanu alebo konope dobre saje pot, a tak bolo veľmi príjemné. Niektoré tetky však aj v teple nosili ťažké a objemné zamatové sukne.

Kedy a prečo si prestala nosiť kroj?

Kroj som prestala nosiť približne pred päťdesiatimi rokmi. Nosila som ho ešte po svadbe (starká sa vydala v 17 rokoch a v manželstve so starkým žila až kým nás neopustil – krásnych 57 rokov). Neskôr som však vyskúšala iné oblečenie ako kroj a rýchlo som zistila, že je pohodlnejšie a praktickejšie na čistenie. Postupne v druhej polovici 20. storočia som už začala kroj nosiť len na výnimočné udalosti a neskôr takmer vôbec. Bola som však naďalej trochu konzervatívna a nosila som len sukne, pretože nohavice som považovala za mužskú časť oblečenia. Aj v dnešnej dobe sa však poteším, keď idem do susednej dediny ku doktorke a vidím, ako niektoré moje rovesníčky stále nosia kroj. Mladí ich označujú za staromódne, ja som však rada, že sú hrdé a verné tradíciám aj v takejto modernej dobe.

Vieš mi povedať niečo o kroji, ktorý mám na sebe?

Vypočítala som, že tento kroj má rovných 65 rokov. Ušili mi ho, keď som išla na konfirmáciu v 13. rokoch. Následne som sa v ňom vydávala ja, obidve moje dcéry a dokonca aj moja vnučka a vnukova manželka. Vždy, keď ty hromžíš, aké je to dnešné oblečenie nekvalitné a má krátku životnosť, si ja spomeniem na tento kroj. Má 65 rokov a nevidíš na ňom jediný fľak, jedinú dierku alebo trčiacu nitku. Pri pohľade naň sa mi Avybavia krásne spomienky na všetky udalosti, ktoré prežil. Má v sebe naozajstného ducha tradícií.

Veľmi pekne ďakujem mojej milovanej starkej a mamine za poskytnutie krojov, pomoc a vzácne informácie. Priateľovi Jarkovi ďakujem za fotenie. Dúfam, že tento článok nezostane len spomienkou na našu krásnu zbierku krojov a moju starkú, no ocenia ho aj iní. Veď tradície si predsa musíme uchovávať a kroj – to je naša pýcha.