Jesenná prechádzka

Už som sa neraz zmienila o tom, že mám rada oblečenie, ktoré má v sebe istého ducha. Oblečenie, ktoré nám pripomína nejakú udalosť či človeka a pri pohľade naň sa rozpamätáme s úsmevom na perách. Práve takéhoto ducha majú aj šaty, ktoré mám na sebe. Sú to maminine popolnočné svadobné šaty, ktoré dlhé roky ležali v skrini nepovšimnuté. Počas tradičného prehrabávania našej starej skrine a hľadania čohosi originálneho som na ne narazila a mamina sa hneď rozcítila.

Triediť veci a zbavovať sa všetkého, čo nenosíme je jedna vec. Je to praktické a potrebné, aby sme zbytočne neskladovali a neobklopovali sa miliónom vecí, ktoré v skutočnosti vôbec nepotrebujeme. Myslím si však, že aj keď niektoré veci nenosíme, nepatria do koša alebo na charitu. Častokrát sú to veci, v ktorých sme zažili neopakovateľné chvíle, ktoré bohužiaľ už nevrátime, no prostredníctvom šiat, ktoré si znova oblečieme sa aspoň na chvíľku vrátime v čase. Kto si teda myslí, že oblečenie je povrchnou záležitosťou a tým, že isté kúsky uchovávam som materialistická, je celkom určite na omyle.